Panslovanská únia

Objavila sa nová televízna relácia Colnica. V rámci sebavýchovy k disciplíne a psychického otužovania som chcel vydržať pozrieť si to celé. Ale nedalo sa. Bol to čechoslovácky hnus najvyššieho rangu. Plačlivé prejavy nostalgie za skrachovaným štátom, bez štipky reálneho hodnotenia dôvodov jeho rozpadu, podávané s predpokladom, že všetci diváci, alebo aspoň väčšina z nich, sú naivní hlupáčikovia. Toto bolo moje okamžité hodnotenie relácie. Nič sa však nedeje len tak bez účelu, obzvlášť vtedy, ak je to platené. Tieto čechoslovácke výlevy majú pomôcť vytvárať u slovenských, ale aj českých občanoch presvedčenie, že tento (nerovný) zväzok treba obnoviť.

Minule som mal takýto sen:

V médiách, v parlamente, v zastupiteľstvách samosprávnych územných celkov, v mestských, či obecných zastupiteľstvách, na verejných politických či iných fórach prebieha hra na slepú babu. Túto hru možno tiež nazvať hrou na transparentnosť. Základným pravidlom tejto hry je urputné tvrdenie, že politikom a všetkým verejným činiteľom, či štátnym úradníkom ide o to, aby ich voliči, daňoví poplatníci a vlastne všetci občania, ale aj cudzinci zdržujúci sa na Slovensku mali jasný prehľad o nakladaní s prostriedkami verejného záujmu. K tejto hre sa, akosi prirodzene pridávajú podnikatelia a tiež mafiáni rôzneho rangu. Na hre sa zúčastňujú aj viaceré spolky tretieho sektora, obzvlášť tie, ktoré z tejto hry, takpovediac žijú. Hra sa môže hrať napríklad tak, že ministerstvo vyhlási verejnú súťaž na lukratívnu objednávku (v oficiálnych médiách sa používa trošku poslovenčený, český výraz „zákazka“). Podmienky verejnej súťaže sa určia tak, aby zvíťazila firma hnutiu, či strane blízka. Objednávka je však veľká a štruktúrovaná a preto víťaz, ako hlavný dodávateľ potrebuje subdodávateľov. Keďže však ide o verejné prostriedky musí aj hlavný dodávateľ vyhlásiť verejnú súťaž.

Do tejto súťaže sa prihlási niekoľko spriatelených spoločností a tie sa už dohodnú kto bude víťazom súťaže. Ostatní spravidla neprotestujú, veď napokon nabudúce prídu na rad oni. Na „svoje“ si takto prídu politici, verejní úradníci, „lobbisti“ pochybnej proveniencie a často aj nejaká odnož mafie. V niektorých prípadoch takýto kšeft kritizujú profesionálni strážcovia morálky a čistoty dodržiavania pravidiel ochrany verejného záujmu z radov spolkov tretieho sektora, ktorí síce za nič nezodpovedajú ale všetko kritizujú a za to berú platy. Ide tu vlastne o jasný prípad parazitickej sociálnej symbiózy. Priamym aktérom takýchto kšeftov vyhovuje, že ich „monitorujú“ a kritizujú tie rôzne priehľadno-zrejmé a ľudsko-právne spolky – veď takto môžu tvrdiť že ich „obchody“ sú pod dohľadom a preto sú transparentné. A šéfom týchto „kontrolujúcich“ spolkov zasa vyhovuje, že existujú kšefty, ktoré oni môžu monitorovať a kritizovať – veď je to ich dobre platený džob. Jeden bez druhého by mohli mať, niekedy aj existenčné, problémy.

Čím viac pochybných kšeftov, tým viac peňazí sa uleje do straníckych čiernych fondov, do vreciek vyvolencov a tým väčšie budú aj oficiálne zdaňované zisky. Ale tiež, čím viac bude pochybných kšeftov, tým viac bude čo kritizovať a sponzori „strážcov“ čistoty môžu svojich žoldnierov s úľubou pohladkať po hlavičke a zaplatiť im ďalšie zaslúžené peniažky. No povedzte nie je to milé?

Keď som sa konečne z tohto hnusného sna, celý spotený, prebudil mal som čudný pocit, že sa mi vlastne nič nesnívalo – že je to skutočnosť. Že by naozaj?

JUDr. Milan Janičina

Zdroj: Slovenské slovo http://www.slovenskeslovo.sk/symbioza/

Aj sprístupnené materiály po bývalej ŠtB umožňujú trochu iný pohľad na najznámejších oponentov normalizačného režimu, než ponúkajú mienkotvorné médiá. Na rozdiel od 50. rokov minulého storočia, opozičníci komunistického režimu na svoje pôsobenie mali v druhej polovici 20. storočia už oveľa lepšie podmienky. Tresty boli pre nich zriedkavejšie a menej prísne, mali značnú morálnu podporu zo Západu, a predovšetým dostávali aj značnú materiálnu pomoc.

Napríklad hlavný predstaviteľ Charty 77, Václav Havel, podľa poznatov ŠtB, dostal v r. 1983 zo zahraničia 90.431 tuzexových korún, čím jeho príjem bol niekoľkonásobne vyšší, ako platy bežných občanov Česko-Slovenska, dokonca prevyšoval aj platy vysokých funkcionárov KSČ. V roku 1984 dostal 85.000 tuzexových korún, v roku 1985 10.635 tuzexových korún, 12.630 západonemeckých mariek a 50 libier, do 31. 5. 1986 dostal 70.001 tuzexových korún a 18.940 západonemeckých mariek. Aké to boli vysoké sumy, na to poukazuje aj tá skutočnosť, že jeho príjem prevyšoval plat najvyššieho predstaviteľa režimu, proti ktorému vystupoval, generálneho tajomníka ÚV KSČ.

Ostatní signatári Charty 77 dostávali oveľa nižšie podpory. Zrejme preto, lebo Havel bol určený za vodcu opozície. Napr. Milan Šimečka dostal za toto obdobie „len“ 47.495 tuzexových korún, 2.000 západonemeckých mariek a 25 dolárov, Petruška Šustrová 37.512 tuzexových korún, Ladislav Lis 23.334 tuzexových korún, 4.400 západonemeckých mariek, 1.657 guldenov a 40 dolárov, Jirí Hájek 17.861 tuzexových korún, jeho manželka Marie Valachová 5.804 tuzexových korún, Jiří Dienstbier 10.721 tuzexových korún. Uvedené skutočnosti si môže hociktorý záujemca pozrieť v Archive bezpečnostních složek v Prahe, vo fonde X. správa ZNB, inventárna jednotka č. 582. V skutočnosti presun financií zo zahraničia uvedeným disidentom bol pravdepodobne ešte vyšší, lebo príslušníci ŠtB, ktorí sa na vypracovaní tejto správy podieľali, priznávali, že nedokázali zistiť všetky kanály, ktorými tieto valuty prúdili. Navyše časť podpory sa neprenášala cez hranice, ale ukladala sa niektorým osobám na kontá v zahraničí.

Táto finančná pomoc bola určená len pre časť Charty 77. Mnohí jej členovia nedostali nič, napríklad Hana Ponická. Je príznačné, že táto skupina odporcov režimu potom v postkomunistickom období mala menší vplyv na ďalší vývoj ako tí, čo dostávali podporu.

Peter Bielik

Zdroj: Slovenské slovo http://www.slovenskeslovo.sk/charta-77-z-netradicneho-pohladu/

Minulý rok mienkotvorné médiá na Slovensku a v podobných štátoch venovali veľa pozornosti výtržnosti anarchistickej feministickej skupiny Pussy Riot v chráme Krista Spasiteľa v Moskve. Predstavovali ju ako punkovú pobožnosť, ako netradičný, originálny protest proti ruskému prezidentovi Putinovi, možno trochu prehnaný. Preto ich odsúdenie vykresľovali ako krutosť, dokonca ako osobnú pomstu Putina. Podobne sa vyjadrovali aj niektorí politici.

Tento prípad môže slúžiť ako ukážka sústavného manipulovania spoločnosti v našom svete mienkotvornými činiteľmi. V skutočnosti členky tejto skupiny v uvedenom chráme vôbec neprotestovali proti Putinovi, len v nevhodnom oblečení, na najposvätnejšom mieste najvýznamnejšieho pravoslávneho chrámu v Rusku vykrikovali urážlivé slová proti Bohu, navyše sprevádzané pohybmi, nevhodnými pre prostredie chrámu. Urážlivé slová proti Bohu nemožno v nijakom prípade pokladať za modlitbu. O Putinovi sa výtržníčky vôbec nezmieňovali. Videozáznam, ktorý v tejto súvislosti vysielali niektoré televízie, bol nakrútený na inom mieste a v inom čase – bol fotomontážou. O odsúdení členiek skupiny rozhodol nie Putin, ale súdy podľa postupu zaužívanom na celom svete: na základe príslušného trestného zákona a dôkazového materiálu výsluchu svedkov. Rozsudok je podrobne zdôvodnený- http://www.snob.ru/selected/entry/51999.

Je zaujímavé, aká je iná reakcia mienkotvorných médií i politikov v prípade podobného nevhodného chovania už i len v blízkosti nekresťanských kultových budov, napríklad ak niekto položil bravčové hlavy pri mešite vo Francúzsku.

Peter Bielik

Zdroj: http://www.slovenskeslovo.sk/kauza-pussy-riot/