Panslovanská únia

Skutočný čechoslovakizmus vznikol krátko po konštituovaní Československej republiky, keď pôvodne projektované Česko-Slovensko začalo sa rýchlo meniť na jednotné Československo. Slovenská autonómia načrtnutá Pittsburskou dohodou, ktorej kaligrafickú verziu podpísal v novembri 1918 aj Masaryk, keď už bol Dočasným národným zhromaždením zvolený za prezidenta nového štátu, nebola v ani v krátkodobom ani dlhodobom pláne nových vládnych štruktúr Čechoslovakizmus prešiel v nasledujúcich desaťročiach viacerými metamorfózami a po pol storočí značne zoslabol. Jeho rezíduá sú však badateľné aj dnes.

Prvé roky existencie česko-slovenského[1] štátu sú bohato pokryté v domácej i zahraničnej historiografii. Dominuje v nej český uhol pohľadu, ktorý prevzala aj väčšina slovenských historikov. Ten sa prejavuje predovšetkým v nekritickom postoji k českej politike voči Slovensku: jeho držitelia síce pripúšťajú, že sa v tomto ohľade vyskytli určité nedostatky, ale tvrdia, že tieto nedostatky boli zriedkavé, časovo obmedzené, v porovnaní s pozitívnymi výsledkami slovensko-českého spolužitia zanedbateľné a vzhľadom na okolnosti nevyhnutné.

Kľúčové slová: kultúra, utópia, genocída, mlčanie, konzervativizmus

Poznámka prvá je takrečeno definitorická, v ktorej sa pokúsime ukázať kľúčový pojem tejto prednášky v rôznych definíciách, prípadne objasniť základné noetické východiská.

Samotný pojem národa sa väčšinou definuje ako etnické spoločenstvo, ktoré si je vedomé svojej odlišnosti a ktoré má spoločný jazyk, v relevantnom historickom čase aj územie, kultúru a teda tradície a inštitúcie a dajú sa u neho vybadať príbuzné povahové rysy. Náš naciológ Štefan Polakovič hovorí, že „z pôvodného biologického spojenia vznikali putá duchovné. Ľudskou činnosťou, ktorá je vždy prejavom ducha, vzniká v istom množstve počas storočí svojská kultúra, svojská tradícia a vedomie dejinnej kontinuity. Vplyvom týchto duchovných síl národ sa stáva takto predovšetkým duchovným organizmom, v ktorom sa môžu niekedy úplne stratiť pôvodné hmotné spolupríčiny, rasová príbuznosť a spoločná geografická vlasť.“

 Každá kodifikovaná podoba jazyka má byť vedeckým opisom, spĺňajúcim národnoreprezentatívne a kultúrnoreprezentatívne kritériá. Tým sa kodifikovaný jazyk stáva súčasťou identifikácie národa. V dejinách spisovnej slovenčiny sa ako osobitná kapitola kodifikácie národného jazyka vyčleňuje medzivojnové obdobie, ohraničené rokmi 1918 a 1940. Rokom 1918 preto, že po 1. svetovej vojne sa slovenčina v porovnaní so situáciou v Rakúsko-Uhorsku dostala do odlišného postavenia, rokom 1940 sa obdobie vymedzuje preto, lebo v tomto roku vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré postihovali špecifickosť slovenčiny ako samostatného jazyka.