Panslovanská únia

 Vo svetle svedectiev a dokumentov

I. Na úvod: List z Budapešti

„ Vážený pán predseda,

na internetovom portáli Vašej organizácie som si prečítal protestné stanoviská PanSÚ voči diskreditačnej kampani pokračujúcej proti Slovenskej republike, respektíve články polemizujúce so snahami určitých maďarských autorov spochybniť dejiny Slovákov. Na základe toho si Vás dovoľujem upozorniť na nový periodický magazín vychádzajúci od mája t. r. v Budapešti, s dvojmesačnou periodicitou, „Nagy Magyarország“ čiže „ Veľké Maďarsko“. Jeho vydavateľom je údajne „Priateľský krúžok mladých historikov“. Podľa úvodnej zdravice šéfredaktora, uverejnenej v prvom čísle, ktoré vyšlo začiatkom júna t. r., v deň výročia podpisu Trianonskej zmluvy (4. júna), šéfredaktorom časopisu je Levente Jonáš (*1980), čelný funkcionár extrémistickej strany Jobbik (V ďalších číslach časopisu sa už meno šéfredaktora neuvádza). Redakcia magazínu „Nagy Magyarország“ je úzko spätá so „sesterskou redakciou“ časopisu „Trianoni Szemle“ (Trianonský obzor), ktorý vydáva maďarský historik (a bývalý štátny tajomník ministerstva obrany vo vláde J. Antalla), Ernö Raffay, známy bojovník za revíziu Trianonskej mierovej zmluvy.

Existencia slovenskej štátnosti a pokračujúce, ne-utíchajúce snahy už nie tak o jej likvidáciu ale scudzenie, vylúčenie Slovákov z jeho správy, užívania jeho garancií národnoštátneho života v rodine suverénnych európskych národov žiada si náročnejší pohľad. Ide o osud národa, ktorý sa už konečne duchovne „zhmotnil“ v existencii národných inštitúcií v priestoroch hospodárstva, vedy, kultúry, školstva, sociálneho, duchovného života, obrany svojich záujmov a vydobytých slobôd. Tieto inštitúcie stvárňujú a rozvíjajú našu prítomnosť v tomto stredoeurópskom priestore. Nie sme totiž stále ďaleko od alternatívy, po tej všeproletárskej internacionálnej, teraz rovnako protinárodnej svetoobčianskej, že Slovenská republika zostane slovenskou iba v geografickom zmysle slova. A podobne, ako je to už v mnohých západoeurópskych štátoch, deje sa tak pod kuratelou monetárneho kapitálu, kde vládnu národom iní, samozrejme, na účet týchto národov.

1. Podstata geografických názvov a ich význam

Geografický názov jazykovými prostriedkami jednoznačne, stručne a jasne určuje, identifikuje a individualizuje geografický objekt, a tým umožňuje a zľahčuje orientáciu na mape, orientáciu v teréne a z komplexnejšieho pohľadu zľahčuje aj spoločenskú komunikáciu. Štúdium geografických názvov pomáha od-povedať na otázky prečo a ako vznikli tieto názvy, ako sa menili a vyvíjali tieto vlastné mená aj v našom okolí, čo pomáha uspokojovať prirodzenú zvedavosť po vlastnom osude, po vlastnej histórii. Navyše toto štúdium pomáha vysvetliť prečo a ako dlho jednotlivý geografický názov trval, ako zanikol a to spravidla v súvislosti so skutočnosťou, ktorú názov pomenúval. Geografické názvy sú omnoho viac než iba obyčajné slová zložené zo slovného základu a z predpôn a z prípon a určitým spôsobom gramaticky ohýbané. Každý geografický názov vznikol v konkrétnom priestore a čase. S geografickým objektom je jeho názov spätý do tej miery, že odráža nie iba vybranú stránku dejín tohto objektu (napríklad kultúrnu, hospodársku, politickú), ale aj osvetľuje etnickú a sociálnu príslušnosť ľudí, ktorí ho pomenovali a ktorí tieto názvy používali (je svedectvom o ich jazyku, o ich ideológii, o ich vzťahu k zemepisnému prostrediu, k susednému obyvateľstvu a pod.). Pomenovací proces je vždy akt historický, daný stupňom vývoja spoločnosti a podmienený tým, čo si ľudia istej doby všímali a čo subjektívne hodnotili. Objektívna prírodná a topografická realita tu v mnohých prípadoch hrá iba druhoradú rolu. Geografické názvy sú predovšetkým súčasťou slovnej zásoby jednotlivých jazykov. Jazykovedná kvalifikácia má teda v toponomastickej práci odhaľujúcej pôvod jednotlivých geografických názvov prvoradú úlohu. Etymológia je presnou vedou, ktorá musí rovnakou mierou rešpektovať na jednej strane poznatky hláskoslovné, slovotvorné a významotvorné a na druhej strane pôsobenie mimojazykových činiteľov. Rovnako musí rátať s tým, že geografické názvy, ako slová žijúce oddelene od apelatívnej (všeobecnej) slovnej zásoby, môžu podliehať deformáciám a skomoleninám, ľudovej etymológii, prekladovým omylom, úmyselným zásahom a pod. Pôvodný význam geografických názvov, ktorý bol v dobe pomenovania väčšinou úplne priezračný, sa postupom času mohol stále väčšmi zatemňovať, až sa geografické názvy stali čistou abstraktnou značkou, ktorá nemá na prvý pohľad súvislosť so svojim niekdajším významom.

Západoeurópska historiografia je na dejiny a prítomnosť Slovanov v Európe mimoriadne skúpa, ba až do zakotvenia pangermánskej tézy o sťahovaní národov o Slovanoch takmer bez výnimky mlčí. Starí rímski autori Plinius starší (23 – 79 n.l.) a Tacitus (55 – 120 n.l.) i grécky geograf Ptolemaios (128 – 168 n.l.) síce už na začiatku nášho letopočtu vedeli, že kdesi na severe medzi riekou Vislou a Baltským morom žije veľký národ, ktorý nazvali Vinidi, ale nijaké bližšie údaje o ňom neuviedli. Aj samotný názov Slovanov títo autori zrejme prevzali od Germánov, ktorí s nimi susedili a nazývali ich Wenden, Winden, Veneten. A paradoxné je, že aj prvé písomné správy, ktoré by mohli svedčiť o prítomnosti našich predkov v "Karpatskej kotline", majú skôr charakter lingvistický. Prvou je správa rétora Priskosa byzantskému cisárovi Teodosiusovi z roku 448 o ceste s cisárskym posolstvom k hunskému vojvodcovi Atilovi, na ktorej sa autor osobne zúčastnil. V správe uvádza, že na ceste kdesi na strednom Dunaji pod Bukovými horami a pohorím Matra (teda v neskoršej rímskej provincii Panónia a dnešnom Maďarsku) sa stretol s ľudom, ktorý mu na pitie ponúkal nápoj zvaný medos (medovinu). Druhou takou správou je popis Atilovho pohrebu roku 453 z pera neskoro rímskeho historika gótskeho pôvodu Jordanesa, v ktorom jednu z pohrebných slávností nad Atilovým hrobom označuje slovom strava. Výrazy „medovina“ a „strava“ sú všeslovanskými názvami a teda nepriamo poukazujú na pôvodné slovanské osídlenie týchto území.