Kto sme a čo chceme

Panslovanská únia (ďalej len „PanSÚ“) je občianske združenie so sídlom v Bratislave, založené podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov 5. septembra 2008 a zaregistrované na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 29. septembra 2008. Oficiálnym dňom nášho vzniku je 29. september 2008.

Kto sme

Sme slovenskí vlastenci a sme Slovania. Vychádzajúc zo skutočnosti, že Slovensko je kolískou slovanstva, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov Slovenov a v presvedčení, že v dnešnej, peniazmi zdemoralizovanej, odkresťančovanej a globalizáciou deformovanej dobe, v odnárodňovanej, kultúrne a duchovne tunelovanej spoločnosti, je potrebné oživiť a posilňovať slovenské vlastenectvo, a s nádejou, že slovanská lipa opäť rozkvitne a rozvonia Európu, považujeme za potrebné aktívne sa podieľať na formulácii a kultivácii vlasteneckého prostredia pre blaho Slovenska.

Sme realisti a nejde nám o presadzovanie romantických predstáv o Slovanoch a odmietame slovanské novopohanstvo a slovanský šamanizmus.

Čo chceme

Cieľom PanSÚ je oživovanie a posilňovanie slovenského vlastenectva a rozvíjanie porozumenia medzi slovanskými národmi - najmä prostredníctvom

1. formulácie a kultivácie a tiež šírenia a obhajoby myšlienok slovenského štátneho sebavedomia a slovenského vlastenectva v spoločnosti,
2. spolupráce so slovenskými vlasteneckými spolkami a združeniami s cieľom efektívnejšie presadzovania vlasteneckých cieľov a myšlienok v spoločnosti a posilňovania národne orientovanej časti tretieho sektora,
3. podpory vzájomnosti Slovanov v Európe národov, zdôrazňovania významu Slovanov v európskom prostredí, podpory porozumenia a zmierenia, ako aj tolerancie medzi slovanskými národmi,
4. uskutočňovania seminárov, prednášok a publikácií, kultúrno-spoločenských, výchovno-vzdelávacích, vydavateľských a mediálnych aktivít zameraných na  zachovanie kultúrnych hodnôt slovanských národov,
5. rozvíjania a šírenia vzájomne prospešných kultúrnych, umeleckých, vedeckých, hospodárskych, spoločenských, turistických, športových a osobných kontaktov medzi slovanskými národmi,
6. podpory vzdelávania, vedy a výskumu v súlade s cieľmi PanSÚ.
7. vydavateľskej činnosti.  

******************
 

O čo nám ide?

Panslovanská únia začala v roku 2010 uskutočňovať sériu konferencií zameraných na národné bytie Slovákov v Európe. Prvú konferenciu sme venovali maďarizácii a druhá otvorila dlho tabuizovanú tému čechoslovakizácia. V tejto súvislosti sa okamžite na našu adresu vynorili pochybovačné otázky. Dokonca nám vyčítajú, že prečo sa Panslovanská únia vôbec tejto téme venuje. Pýtajú sa, či práve teraz, keď máme problémy vo vzťahoch s Maďarskom, je potrebné hľadať nového nepriateľa? Pripomínajú nám, že aj Česi sú Slovania a že vraj keď sme boli spolu s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi, tak sme boli „silnejší v kramflekoch“, tak vraj o čo nám vlastne ide?

V našom úvodnom vyhlásení „Kto sme a čo chceme“ je zrozumiteľne uvedené: „Sme slovenskí vlastenci a sme Slovania.“. Všeslovanskú vzájomnosť my v žiadnom prípade nechápeme ako podriadenie záujmov jednotlivých slovanských národov akejsi chimére jednotného všeslovanského záujmu. Sme presvedčení, že napriek spoločným slovanským záujmom, máme každý aj svoj vlastný, pričom každý národ tento svoj interes prirodzene uprednostňuje. Čechov považujeme za svojich bratov a nie za nepriateľov - to je pravda. Avšak aj medzi bratmi existujú rôzne pohľady na tie isté skutočnosti a ich záujmy môžu byť tiež odlišné. Čechoslovakizmus chápeme ako neživotaschopnú vetvu na kmeni slovanskej lipy. Je to totiž ideológia politiky asimilácie slovenského národa a čechoslovakizácia bola nástrojom uskutočňovania tejto ideológie. Preto túto tému treba, podľa nás, dôkladne zmapovať a zbúrať tabu, ktoré na nej viazne. Slováci a Česi, ak sa chcú naďalej považovať za dva bratské národy, si musia vyčisť stôl a svoje vzťahy budovať na základe skutočného vzájomného rešpektovania. A práve tomu majú slúžiť naše konferencie o čechoslovakizácii, z ktorých prvú sme usporiadali 14. mája 2011. Musíme sa zbaviť škodlivých mýtov, ktoré nám vtĺkali do hláv práve tí, ktorí nás chceli, ako národ, vymazať z mapy sveta. Naše úsilie v žiadnom prípade nie je zamerané proti Čechom, či Moravanom alebo Slezanom, ale proti snahám čechoslovakistov z obidvoch strán rieky Moravy. Oni sa totiž snažia resuscitovať čechoslovakizmus, pričom si (vo svojej naivite) neuvedomujú, alebo si (vo svojej nadutosti) nechcú uvedomiť fakt, že oživovanie tejto ideológie je objektívne spôsobilé zničiť naše vzájomné vzťahy, ktoré nikdy neboli také dobré ako sú dnes. Kto by mal z toho prospech? Je hrozné čo i len pomyslieť na to, čo by mohla vo vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi napáchať kombinácia hlúposti a arogancie, ak by sa ešte spojila s možnosťou uskutočňovať závažné politické rozhodnutia. Čechoslovakisti to však vidia inak. Oni v čechoslovakizmus veria a považujú ho takmer za svoje náboženstvo. Odmietajú racionálne poznanie (napriek tomu, že existuje množstvo spoľahlivých historických prameňov) a snažia sa problémy „riešiť“ na základe iracionálnej slepej viery, takže akákoľvek diskusia s nimi na túto tému je kontraproduktívna.

Naše vzťahy s Maďarskom musíme byť schopní zvládnuť sami, pretože len tak získame pochopenie a rešpekt ostatných národov – a podľa nás to sme schopní zvládnuť. Mali by sme si ale zobrať ponaučenie od amerických Slovákov zo začiatku 20. storočia, ako sa oni dokázali vysporiadať s maďarónmi atakujúcimi slovenské národné hnutie v USA. O čechoslovakizácii sa dlho nesmelo otvorene hovoriť. Jeden z prvých Slovákov, ktorý našiel odvahu o tejto téme otvorene hovoriť, Vojtech Tuka, bol obvinený zo špionáže v prospech Maďarska a vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Ak ale britský vyslanec v Prahe Cecil Gosling (inak silno pročesky orientovaný diplomat) začiatkom 20. storočia vo svojom hlásení pre britské ministerstvo zahraničných vecí napísal, že „Česká administratíva nad Slovákmi bola a zostáva krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou …“ znamená to, že situácia musela byť skutočne vážna a prvá Československá republika (sic) nebola, pre Slovákov, žiadna idylka, skôr naopak.

Vyčítajú nám tiež, že panslavizmus je dnes už mŕtvy a že oživovať ho je kontraproduktívne. Tu si treba uvedomiť, že panslavizmus už vznikol ako obranná reakcia na pangermanizmus a na maďarský asimilačný tlak. A tak je tomu v podstate aj dnes. Globalizácia, ohrozuje národnú identitu všetkých európskych národov. V európskom meradle tu navyše je výrazný tlak na získanie dominancie hlavných dedičov bývalej Franskej ríše, to jest Nemecka a Francúzska. V strednej Európe sa nevedia zmestiť do kože Maďari, ktorí ohrozujú záujmy najmä, s nimi susediacich, slovanských národov. Slovania sú, v takzvaných starých štátoch EÚ, často považovaní za Európanov druhej kategórie - za akýchsi negrov Európy. Ak by tomu tak nebolo, tak by panslavizmus nemusel existovať. Za daných okolností je to však iné. Naše ciele vychádzajú z všeslovanskej vzájomnosti, avšak domnievame sa, že Slovania potrebujú aj vzájomné zmierenie a odpustenie si krívd, že je v ich záujme získať miesto v spoločnom európskom dome pre všetky slovanské národy, bez výnimky a tiež je pre Slovanov dôležité získať náležité postavenie v Európe, ktoré im nepochybne náleží – toto my považujeme za panslavizmus 21. storočia a na tom nevidíme nič kontraproduktívneho. Nám v žiadnom prípade nejde o jednotu Slovanov v takom zmysle, že jeden národ „pohltí“ druhý národ. Naopak preferujeme zachovanie rozmanitosti slovanského genofondu, čo demonštrujeme aj svojim odporom k čechoslovakizmu. Ak nemá nastať degenerácia slovanského genofondu, musí byť zachovaná jeho rozmanitosť – len takýto stav zabezpečí pozitívny rozvoj Slovanstva. Imperiálny panslavizmus, ktorého cieľom je akási Všeslovanská ríša na čele s (ruským) cárom je nám cudzí. Čechoslovakizmus je ideológiou českého mini imperializmu, ktorého cieľom bolo zväčšenie územia českého štátu anexiou Slovenska a posilnenie českého národa asimiláciou Slovákov, a to my kategoricky odmietame. Moravania a Slezania v dôsledku českej asimilačnej politiky, ako svojbytné národy, už takmer zanikli a vo väčšine sa stali Moravanmi a Slezanmi českej národnosti. Toto nám vadí. Áno sme panslávi, ale v prvom rade sa považujeme za slovenských vlastencov a ide nám to, aby sa nenaplnil výrok T. G. Masaryka, podľa ktorého: „Slováci jsou Čechy, pres to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“ a aby sa nesplnil český sen zaznamenaný v Ottovém slovníku obchodním: „Slovensko bude naše koloniální země.“.

O čo nám teda ide? V prvom rade nám ide o zvyšovanie národného povedomia a vlastenectva, čo je v dôsledku takmer dvestoročného vymývania slovenských mozgov, síce práca ťažká, ale nanajvýš potrebná. Ide nám o spoluprácu slovenských vlasteneckých spolkov, pretože roztrieštenosť a hašterivosť (taká typická slovanská vlastnosť) nám žiadny osoh neprinesie. A napokon, ide nám o kultiváciu a presadzovanie panslovanských myšlienok v spoločnosti. Grécky filmový režisér Theo Theodopoulos, ktorý natočil dokumentárny film o slovanských vierozvestcoch Cyrilovi a Metodovi, v komentári k tomuto filmu pre médiá povedal, že Slovensko je kolískou slovanskej kultúry. Ak tento výrok považujeme za pravdivý a ak zoberieme do úvahy fakt, že s ideou panslavizmu, ako prvý, prišiel práve Slovák, advokát a spisovateľ Ján Herkeľ, tak náš príklon k panslávskym myšlienkam je celkom prirodzený a s prihliadnutím na súčasnú medzinárodnú politickú situáciu aj logický.